,,Všetko má svoj začiatok aj koniec. Tak sme nastavení žiť svoje životy. Riešiteľmi problémov sme my samotní. A tak sa niektorí z nás stanú... básnikom,aby, som zachytil najtajomnejšie pocity lásky, aby som namiešal hlásky do alchýmie slov...“
Život je ako jazda plná radosti, lásky, vernosti, priateľstva i porozumenia, pritom sa strieda s bolesťou, chorobami, neraz stratou, sklamaním... Ak prijmete pozvanie do poetického sveta Miroslava Daniša, pohltí vás zvláśtna atmosféra vyvierajúca z jeho veršov. Autor prestavuje čitateľovi svoju novú zbierku PÚŠTNY TULÁK, v ktorej prehodnocuje čo život dal i vzal. V intenciách empatického výkladu života, citlivo a inšpiratívne oslovuje svojou ľudskosťou nejedného čitateľa. Z jeho poézie vyviera životná skúsenosť, niekde až za tlmené volanie o záchranu sveta.,, Čože mi je táto zem ? / Kolískou a vyhnanstvom zároveň / Väznený v rozlete ciest a chodníkov sa krútim sem a tam.“
Vytrhávam drobné perličky myšlienok, ktoré sú v súzvuku s autorom, nevyhýbajú sa ani smútku...,,V detstve mi padalo lístie na hlavu / s vystretými rukami k nebu / som obdivoval jeho farbu / vôňu gaštanov, višní, orechov.../ Nebol čas na vône/ na koláže z lístia / na radosti detí...“ „Všímam si, že mnohí nosíme rúška a zakrývame si tvár, iní masky zahodili, ukazujú svoje skutočné charaktery...“ Aj o tom je báseň Pandémia. Všetko má svoj význam pre každého z nás, o to väčšia je zodpovednosť. Pred svetom. Bytostná úzkosť prekrýva základné princípy. Miroslav Daniš dokázal prostredníctvom srdca, a tým čo v ňom má, vyjadriť vzácnosť a jedinečnosť ľudského žitia. Dajte sa unášať jeho poéziou.